reklama

Soul of li(f)e p&rt 2.

Jesenný kabát som vytiahol neskôr než zvyčajne. Nemám rád mikiny či svetre, najradšej si oblečiem len bundu. Ulica ma vťahuje do seba, jej podpisy sú nezmazateľné no pre mainstreamového diváka nepostrehnuteľné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Dážď zosilňuje a ja sa snažím skryť. Bojujem no sila ma opúšťa, postupne sa poddávam vetru a unikám. Na moje prekvapenie cítim stále väčšiu slobodu. Nechávam sa unášať týmito javmi, budovy sa zmenšujú zmenšujú a zmenšujú. Som ako vták, som sám, v nebesiach. Divoký tvor. Chceli by ste to. Aj vy by ste sa chceli odtrhnúť, ísť inam, cítiť viac, poddať sa viac. Vtáky okolo mňa letia, ukazujú mi cestu, nepriamo no stále badateľne. Túžba vytrhnúť im pierka a odložiť si ich na pamiatku ma prenasleduje, no zabúdam na to.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Teraz žijem, teraz nespomínam, teraz túžim po niečom inom. Prsty sa mi chvejú ale ako dlho to ešte bude trvať.?, zase to robím. Tú chybu. Rozmýšľanie. Čo teda musím ešte spraviť.?? Zbaviť sa toho, do čoho ma stiahol vír, ale vír iný než veterný, iný než vodný - spoločnosť. Vír spoločnosti a ja sa trhám, trhám no keď už sa držím len posledným nechtom prostredníka, nedokážem to. Vraciam sa, stále zas a znova. Vraciam sa do tej ulice. Vtáky ma tam zniesli. Je to zvláštne, ale vždy spravia čo naozaj chcete.

Skôr než viete, že to chcete. A tak je to predo mnou opäť. Chodníky, posiate svätenou vodou z neba. Zmýva naše hriechy len na chvíľu. Vtedy nikto nejde von zo strachu, z toho strachu čo zabíja všetko a nič. Aut omnia Aut nihil. Zo strachu, na čo ho nebesá odsúdia, Olymp je len sen a my si ho nechceme brať. A tak čakáme, čakáme kým dostaneme odvahu vyjsť na tú ulicu a očistiť sa. Späť- späť k existencii.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ruky sú už špinavé, sú od bahna, štrku a lístia. Ľudské problémy. Položím telo na zem, celé a topím sa v nich. Musím to spraviť, očistiť sa za nich, na seba sa nedokážem pozerať. Tak kedy už pôjdu so mnou, kedy sa nechajú uniesť vetrom - myšlienky. Sám v krajine hromu - osud.

Ležím a nikto tu nie je, vrabec veľavravne preletí a ja vstávam opäť, opäť, opäť, opäť, opäť a čakám, čakám na ten deň. Ale stále je tam. Stále je tam predstava, možno ilúzia, utópia, halucinácie obrazy stopy častice celok. Hlboko nešťastne no zmierene. Na chvíľu.

Simona Horeličanová

Simona Horeličanová

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu