reklama

Keď aj Slnko povie zbohom...

Za oknom sa chveli konáre stromov ako keby nám chceli ukázať, že aj oni sú živé. Pod určitým uhlom sa trblietali leskom, ktorý má morská hladina pri západe Slnka a mňa sa zmocňujú pocity neprekonateľnej krásy a čistoty.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Ako vysoko sa až dá zájsť? Cítim krv prúdiacu v mojich žilách, priam bažiacu po dotyku. Pomaly sa ohrieva a zrýchľuje svoj beh na dlhú trať, len aby posilnila moje telo a dostala sa k cieľu, jemne a nečujne, ako lienka dotýkajúc sa sedmokrásky, ešte nerozvinutej, hebkej, spriaznenej s mojou dušou. Vietor prúdi pomedzi tieto veterné mlyny prírody, chtiac či nechtiac ich vytrháva z pokojnej súmernosti, aby aj oni zažili v živote niečo iné ako nudný stereotyp. Pohráva sa aj s našimi vlasmi. Na tých tvojich to nebadať, len slnko na nich sype pozlátko, ktoré nádherne ladí s ich uhľovočiernou farbou. Rozmýšľam, čo povedať, no aj myšlienky mi hlavou prúdia ťažkopádne a tak len vychutnávam okamih, ktorému dávaš ten najkrajší podtón. Neuvedomujúc si čo cítiš ťa len pozorujem, črty tváre, netypicky zladené, sformované dosť hrubo, čo neodráža tvoju nežnú časť osobnosti. V tvojich očiach sa zračí zvláštna pokora a zároveň hrdosť, čo im dodáva silu, ktorú potrebujem a tak rada od teba čerpám. Náhle, bez rozmyslu sa na mňa pozrieš, viem, že si cítil môj zrak a moja myseľ, podvedome dúfajúca v tento okamih vypína plynúce myšlienky a ja som omráčená tou nesmiernou energiou, otupujúcou zmysly, hladiacou každý kúsok mojej citlivej kože bez potreby čo i len najjemnejšieho dotyku. Tvoje oči nebadane zmäknú, vidím v nich viac lásky a smútku, než kdekoľvek inde. Snažíš sa zakryť rozrušenie, tváriť sa, že nás sa to už viac netýka. Otváram svoju dušu len pre teba a tým udržujem očný kontakt, viem, že to vidíš, že to cítiš, že to chceš. Posledné zábrany padajú nepriamoúmerne tvojmu úsmevu. Pery sa jemne otvárali, úzke a ostro vykrojené, stále viac sa vyjasňovali vrásky na tvojich očiach a tento krát som pocítila tvoj dotyk pevnejšie ako predtým. Mala som ťa všade. Už od začiatku. Dlhý čas túženia, zriekania sa a nakoniec tichého zmierenia odrazu nebol ničím, boli sme len my, tvoja ruka pevne držiac moje telo, oddávajúce sa vášni tak intenzívne, že som padala stále nižšie, nižšie, nižšie... nedalo sa odísť, stalo sa to, na čo sny nás oboch často upierali svoje nenasýtené pohľady, dokým si neuvedomili, že týmto aktom by sa mohla stratiť celá ilúzia. Túžba nás pohltila, všetok strach sa vyplavoval s hlasnými nádychmi a výdychmi, načasovanie bolo dokonalé, no ja som odrazu chcela ujsť, cítila som smrť a vedela som, že sme na kraji tej najhlbšej priepasti, ale vedomie, že si tam so mnou, dodávalo mojim pohybom silu. Nie pre ten romantický dôvod večnej lásky, ale pre sebectvo mojej osoby, zmietajúcej sa v strachu a v pokušení, zhodiť ťa tam skôr, než tam spadnem ja. Konečne povedať. Vyhrala som. Hra bola naša, vyvolával si vo mne agresiu jemnosť vášeň lásku ctižiadosť dobroprajnosť agresiu lásku lásku lásku...nabrala som odvahu a spadli sme tam spolu. Synchronizácia každého detailu bola neprehliadnuteľná, boli sme ako tie stromy, brezy tak smutné, kolísajúce sa pri najmenšom zachvení, potrebujúc jeden druhého, s hlbokými jazvami v dušiach. A potom znova. A znova. Celkom šesť krát. Časopriestor nebol, dýchanie sa spomaľovalo a ja som sa vracala z agónie späť, konečne si uvedomujúc, že stále sme len ja a ty, čo mi dodávalo istotu na blízkych pár mesiacov. Tvoje pery na mojich, moje ruky na tvojich očiach a niečo, čo bolo až príliš sladké. Vedela som. Za pár hodín spolu nás čakalo veľa tvrdých okamihov, vzájomných, náhodných aj vyhľadávaných. Ale tak to s nami má byť.

Simona Horeličanová

Simona Horeličanová

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu