Mala to rada. Prechádzky v tom krásnom kraji, na mieste, ktoré bolo všeobecne uznávané, no málokedy skutočne pochopené. Milovala to cez deň, keď mohla zdiaľky pozorovať ľudí hemžiacich sa na tej vyznačenej trase, v snahe urobiť čo najviac fotiek seba s týmto monumentom. Pripadali jej ako zvieratá s potrebou doplniť do svojej mozaiky tento jeden kúsok, aby napokon mohli šťastne skonať. Vždy rozmýšľala, koľkí z nich pociťujú sklamanie, koľkí vzrušenie, radosť, tú osudovú magickosť, alebo koľkí z nich rozmýšľajú o splatení hypotéky. Ó áno, boli tam vždy podobné vzorky, každý deň a ona to dokázala rozpoznať. Robili to tie dlhé roky praxe.